História Združenia priateľov prírody

Z našej kroniky:

Brigáda 2018 - pachové oplôtky

Sčítanie zveri

Príprava kandidátov o poľovnícky lístok

ZIMNÉ PRIKRMOVANIE

Prvé zimné prikrmovanie Združenia priateľov prírody

Združenie priateľov prírody zveladilo zvonicu v Nižnom Sliači

Odpust RUŽENCOVEJ Panny Márie na Magurke 2016 ako DEDIČSTVO NAŠICH OTCOV.

Deň v ZOO s MŠ Liptovské Sliače

Združenie priateľov prírody zavítalo do materskej škôlky

Ďalšia úspešná pracovná akcia Združenie priateľov prírody

Pomohli sme...

Združenie priateľov prírody upravilo kaplnku a jej okolie

Združenie priateľov prírody sa predstavilo v Ivachnovej

História Slovenského poľovníctva
Najstaršiu stopu po pokuse o akúsi centrálnu úpravu lovu na našom území nachádzame v listine uhorského kráľa Gejzu II. – Magnusa z roku 1157. V nej spomína dekrét kráľa Ladislava I. z roku 1095, ktorým sa zakazujú poľovačky v nedeľu a cez sviatky.
Z ďalšieho obdobia sú najvýznamnejšie tieto zákonné úpravy lovu:
dekrét kráľa Vladislava II. Jágelovského vydaný v roku 1504, ktorým zakazuje podaným a sedliakom akýmkoľvek spôsobom loviť zver
v roku 1729 doplnil spomínaný dekrét cisár a kráľ uhorský Karol VI. v Bratislave o niekoľko príkazov a zákazov o hájení a love niektorých druhov zveri v čase rodenia a odchovu mláďat, zákaz poľovať na zver pomocou vysokonohých psov a pod., výsadné postavenie šľachty pri love však i v tomto dekréte potvrdil
Tereziánsky urbár z roku 1767, ktorý vydala Mária Terézia zaviedol prísne tresty za pytliactvo
na základe zrušenia nevoľníctva v roku 1785, boli vydané ďalšie zákonné úpravy ako napr. dekrét Františka II z roku 1802, zákonný článok VII. vydaný Ferdinandom V. v roku 1836 ale aj tieto potvrdili právo šľachty na poľovanie, i keď pripúšťali možnosť ochrany pozemkov sedliakov pred zverou. Sedliaci teda mohli na svojich políčkach hubiť zver, ale len bez zbraní a všetku museli odovzdať pánovi, ktorý zase musel nahradiť spôsobenú škodu
za vlády cisára Františka Jozefa I., boli v roku 1872 v Uhorsku zrušené všetky predchádzajúce zákony a výkon práva poľovníctva prešiel na majiteľov pozemkov. V zákonnom článku VI/1872 bolo stanovené, že samostatným poľovným revírom môže byť iba poľnohospodársky alebo lesný pozemok, ktorý má najmenej 100 súvislých katastrálnych jutár (57,5 ha). Poľovné právo na takomto pozemku patrilo vlastníkovi a ten rozhodoval aj o jeho využití. Pri menších pozemkoch rozhodovali o poľovnom práve majitelia spoločne. Šľachty sa toto opatrenie však veľmi nedotklo, pretože v Uhorsku vlastnila podstatnú časť pôdy.
zákonný článok XX/1883 zaviedol do riadenia poľovníctva ďalšie nové opatrenia ako napr.: poľovné právo bolo neoddeliteľné od vlastníctva pozemku, poľovné právo na pozemkoch obcí a pozemkoch bývalých urbárnikov a komposesorátov sa muselo prenajímať vo verejnej dražbe, najkratší čas prenájmu bol stanovený na šesť rokov, mohli sa uplatňovať škody spôsobené jeleňou a danielou zverou na siatinách, v škôlkach alebo lesných kultúrach ak boli nahlásené do 8 dní od ich vzniku, dravú a škodlivú zver mohol na svojom pozemku ,,hubiť“ vlastník i vtedy ak bolo poľovné právo prenajaté a zákon obsahoval aj ustanovenia o zákazoch poľovačky a čase ochrany zveri.
Zákon XX/1883 prešiel v podstate aj do zákonov prvej ČSR. Zákony č. 98/1929 a č. 57/1936 nezaznamenali vo vývine poľovníctva nijakú podstatnú zmenu, podobne ako vládne nariadenie z roku 1941.
Z najpozoruhodnejších úprav a výnosov Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska (od r. 1918) treba spomenúť najmä niekoľko ochranársky motivovaných noriem ako napr. v roku 1923 nariadenie o zákaze lovu kamzíkov vo Vysokých Tatrách, v roku 1926 nariadenie o ochrane dropov na Žitnom ostrove, v roku 1932 o celoročnej ochrane medveďa hnedého, ktorého stavy sa odhadovali iba na 18-20 jedincov.
Po oslobodení Československej republiky Národné zhromaždenie schválilo nový zákon o poľovníctve č. 225/1947 Zb. Tento zákon sprístupnil poľovníctvo širokým vrstvám ľudí (zľudovenie poľovníctva) a o jeho výkon sa v spoločných zlúčených a štátnych poľovných revíroch mohli uchádzať iba kolektívy ľudí, združené v poľovníckych spoločnostiach so stanovami, ktoré schválili štátne orgány.
V roku 1962 vychádza zákon o poľovníctve č. 23/1962 Zb., ktorý odpútal právo poľovníctva od vlastníctva pôdy, priznal toto právo socialistickým organizáciám, zosilnil vplyv štátnych orgánov a poľovníckych zväzov na riadení poľovníctva, poľovníctvo bolo definované ako odvetvie poľnohospodárskej výroby
Novelu uvedeného zákona schválila Národná rada Slovenskej republiky zákonom č. 99 v roku 1993. Významnou črtou tohoto zákona je aj to, že právo poľovníctva patrí opäť vlastníkovi pozemku. (Garaj 1999)
V roku 2009 sa zavádza nový Zákon o poľovníctve č. 274/2009 Z.z., ako aj vykonávacia vyhláška k tomuto zákonu č. 344/2009 Z.z.
Vývoj organizovaného poľovníctva na Slovensku
V šesťdesiatych rokoch 19. storočia vznikli prvé záujmové poľovnícke spolky, resp. už dlhodobo predtým existujúce meštianske strelecké spolky sa postupne pretvárali na spolky poľovnícke. V žiadnom prípade však ešte neboli zložkami organizácie so širšou pôsobnosťou, pretože v tej dobe v Uhorsku ešte nebolo centrálnej poľovníckej organizácie. Prvou celoštátnou organizáciou bol Uhorský krajinský poľovnícky spolok, založený v roku 1881. Po vzniku ČSR začal pôsobiť ako hlavná poľovnícka organizácia Československý myslivecký a kynologický řišský svaz, ktorý sa v roku 1923 pretvoril na Československú mysliveckú jednotu (ČSMJ). Táto v sebe sústredila všetky poľovnícke spolky v ČSR. Na Slovensku vznikla prvá poľovnícka organizácia pod názvom Lovecký ochranný spolok (LOS) v roku 1920. Napriek viacerým snahám o zlúčenie ČSMJ a LOS sa tak stalo až v roku 1934, keď sa v rámci ČSMJ, ako celoštátnej poľovníckej organizácie, vytvoril Zemský sväz LOS na Slovensku. Po zániku ČSR sa obidve organizácie znovu rozdelili. Až v roku 1961 sa na mimoriadnom zjazde ČSMJ ustanovila jednotná poľovnícka organizácia Československý poľovnícky zväz. V dôsledku vyhlásenia federácie a novej územnej organizácie štátu sa tento v roku 1969 rozdelil na Český myslivecký zväz a Slovenský poľovnícky zväz.